15. novembra 2011 uplynulo 110 rokov od smrti evanjelického farára Maximilána Hudeca. Ako farár pôsobil aj v Púchove – a to v rokoch 1865-1870. Do Púchova prichádza po smrti Rudolfa Okrutského. Cirkevný zbor všetko svoje úsilie vtedy venuje stavbe chrámu – tá sa však po Okrutského smrti, vyčerpania prostriedkov a nárastu dlžôb zastavila. Snáď ani preto nemáme z pôsobenia Maximiliána Hudeca žiadne významnejšie záznamy. V dostupným zdrojoch o ňom dokonca čítame, že bol nestálej povahy, často menil zamestnanie i svoje názory.
Maximilián Hudec sa narodil 25. 9 1836 v Bzovíku a zomrel 15. 11. 1911 v Padine (Srbsko). Bol nielen kňazom, ale i učiteľom a hudobným skladateľom. Za zmienku stoja aj jeho rodinné väzby: bol zaťom Michala M. Hodžu, brat matky E. Maróthy-Šoltésovej. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre. Teológiu študoval vo Viedni. Ako kaplán pôsobil v Liptovskom Mikuláši, ako administrátor slovenského cirkevného zboru v Pešti a v rokoch 1865-1870 v Púchvoe. Odtiaľ odchádza (red. pozn.: zrejme po smrti svojej manželky) z farárskej služby a nastupuje ako profesor prírodných vied, geometrie a nemeckého jazyka na učiteľskom ústave v Leviciach, od roku 1871 v Lučenci. Neskôr sa do farráskej služby vrátil ako kaplán v Budapešti, či kaplán v Bratislave.
Bol aj hudobným skladateľom, jedným zo zakladateľov slovenskej národnej hudby. Známe sú jeho klavírne skladby Plaš siroty, Hurban Marš, Marína Kadrilla, Variácie na témy národné, Nocturno.
Z púchovských matričných záznamov zisťujeme, že jeho manželka zomrela 14.4.1870. Pohreb sa konal o dva dni neskôr a odbavil ho Karol Križan – farár zo Záriečia. Príčinou smrti bol zápal po pôrode. V poznámke je uvedené, že v manželskom stave s Maximiliánom žili 3 roky, 9 mesiacov a 3 dni.
Maximilíán Hudec je pochovaný je na púchovskom cintoríne spolu so svojou manželkou. Jeho hrob už poznačil zub času a text na náhrobnom kameni je takmer nečitateľný.
Na fotografií prinášame aspoň graficky reštaurovaný text náhrobného kameňa, ktorého plné znenie je (na náhrobnom kameni je meno uvedené ako Maximilám)
spracoval: Martin Melišík
(zdroje: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry, Tranoscius 1997; Internet.)
