My ľudia radi plánujeme. Plánujeme v rodinách, vo firmách, v spoločnosti, aj v cirkvi. Plánovanie nie je zlá vec, ale nesmie sa pri ňom zabudnúť na Pána Boha. Biblický text trefne odhaľuje, že naše čisto ľudské plány sa točia iba okolo obchodovania, financií a ziskov, teda pozemských a hmotných vecí. Pán Boh nám cez svoje slovo pripomína, že to nie je prvoradé a podstatné. A ukazuje nám jednotlivcom, ale predovšetkým v spoločenstve cirkvi, čo majú byť naše priority.
Vzhľadom na okolnosti zúriacej pandémie COVIDU nebolo veľa aktivít, ale aj tie, ktoré sme smeli konať, nech Pán Boh vo svojej milosti premení medzi nami na časné i večné dobro.
Mgr. Dušan Cina
Vypracoval: Mgr. Dušan Cina
Biblický text: List Jakuba 4, 13 – 17
„ A teraz vy, ktorí hovoríte: Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme obchodovať a zarábať, – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom. Veď ste para, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom mizne. Namiesto toho by ste mali povedať: Ak bude Pán chcieť, budeme žiť a vykonáme to alebo ono! Teraz sa však vychvaľujete vo svojej pýche. Každá takáto samochvála je zlá. A tak kto vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“
„Veď ste para“ – inokedy prehliadané tvrdenie ap. Jakuba nám koronavírus pripomenul s oveľa väčšou razanciou a naliehavosťou. A my musíme vážne rátať so skutočnosťou, že sme nesmierne krehkí a pominuteľní. A preto sa tiež musíme učiť rozumnejšie a efektívnejšie využívať svoj čas a svoje možnosti.
Z vývoja situácie ovplyvnenej vírusovým ochorením COVID tak vo svete ako aj v našej spoločnosti je už teraz jasné, že plánovať sa asi príliš neoplatí ani v r. 2021. Potvrdil nám to aj predchádzajúci rok 2020, keď väčšina naplánovaných vecí v spoločnosti aj v cirkvi bola zrušená a dopadli celkom inak než sme si to pred rokom predstavovali. To však neznamená, že máme zostať iba sedieť so založenými rukami. Biblický text nám pripomína, že máme robiť dobre. A robiť dobre, môžeme stále za každým podmienok a v každom čase. Dokonca sme povinní konať dobre. Lebo „kto vie dobre robiť a nerobí, má hriech“. Dobro môžeme robiť spontánne, ale môžeme to robiť aj programovo.
„Ak Pán bude chcieť, budeme žiť“ – byť živý (život) je dar od Boha. Nanovo sa nám tak pripomína, čo je a má byť v našej pozornosti na prvom mieste – život ako najväčší dar. Nie financie, majetok, zisky, ale život. Naša súčasná generácia sa musí nanovo učiť vážiť si život a tešiť sa zo života – svojho vlastného i zo života ľudí okolo seba. Vážiť si život a tešiť sa z neho v každom veku. Vážiť si život od počatých a narodených detí až po starcov. A vážiť si život znamená – chrániť život a stáť v službe života. To musí byť priorita predovšetkým v cirkvi – slúžiť životu ako Božiemu daru a stáť v službe života tak telesného ako aj duchovného. Život je dar Božej milosti, musíme naň hľadieť s úctou a žiť ho so zodpovednosťou. V tejto zodpovednosti voči životu má aj dnešná cirkev konať službu diakonickú i evanjelizačnú (misijná) – to všetko kresťanská cirkev poznala a pochopila od svojich začiatkov. Nič nové som teda nevymyslel a ani nevymyslíme. Ale našou zodpovednosťou zostáva, vytvárať v každom čase podmienky – personálne a materiálne na podporu života – duchovného i telesného.
O takúto službu by sme sa mali usilovať rovnako a vyvážene v celom obvode nášho cirkevného zboru. Takáto služba však potrebuje personálne a materiálne zabezpečenie.
A/ Personálne zabezpečenie (tá ťažšia úloha)
Popri ordinovanom farárovi sú potrební v cirkevnom zbore aj ďalší spolupracovníci, ktorí sa venujú deťom, dorastu, mládeži, vyučujúci náboženstvo, kantori, dirigenti… Takíto ľudia sa nerodia automaticky, nededia si tieto služby v rodinnej línii a už vôbec nemôžme čakať, že budú od začiatku odborne pripravení pre takúto službu. V tomto smere to nie je jednoduché, lebo je to živý materiál a je to aj vec osobného povolania pre takúto službu. Zároveň, ak sa takíto ľudia aj nájdu, je potrebné ich ku konkrétnej duchovnej službe povzbudzovať, viesť, vychovávať, pripravovať, školiť. A v tomto smere je nesmierne dôležité, aby títo spolupracovníci cítili pochopenie a podporu čo najväčšej časti vlastného cirkevného spoločenstva.
B/ Materiálne zabezpečenie ( tá ľahšia úloha)
Duchovná služba ľuďom potrebuje mať zákonite aj svoje materiálne zázemie. Duchovná služba to nie sú iba bohoslužby s kostolom. Potrebujeme mať pripravené a zariadené priestory na stretnutia všetkých vekových kategórii aj mimo kostola a nedele. Dnes už jeden deň v týždni, jedna hodina a jeden priestor nestačia. A nikdy ani nestačili. Cirkev potrebuje vhodné priestory pre duchovné a misijné aktivity a to tak v matkocirkvi (mesto) ako aj vo filiálkach (dediny).
Nehovoriac o tom, že je tu výzva ale aj spoločenská potreba rozvíjať a konať aj v na pôde cirkevných spoločenstiev starostlivosť o starých a handicapovaných, o núdznych a znevýhodnených.
Nech nám tieto biblické slová a uvažovanie nad nimi ukážu spoločnú cestu – byť vytrvalými a vernými v službe, ktorá sa osvedčila, prinášala a stále môže prinášať dobré výsledky. Ale rovnako tak nech nám dodajú odvahu vykročiť s vierou oproti novým výzvam a cieľom.
Cez tento úvodný biblický vstup predkladám rekapituláciu a štatistický pohľad do života nášho cirkevno-zborového spoločenstva v mimoriadnom roku 2020.
